Vracať sa do normálu a zostať (trochu) normálna

Autor: Mária Čierna | 27.5.2020 o 9:06 | (upravené 29.5.2020 o 15:09) Karma článku: 3,88 | Prečítané:  723x

  Hneď na druhý deň po vyhlásení prvého prípadu korony na Slovensku som si začala písať vlastný testament. A spolu s ním aj čosi ako osobný pc-korona-denník. 

Všetko, čo som potrebovala vedieť, som sa naučila za korony

Z obývačky som (s nejasnými pocitmi výčitiek) odniesla hračky vnúčat a z e-shopu doobjednala pár vecí do provizórneho domáceho fitness. Na piaty deň som uzavrela dohodu sama so sebou a vytvorila si môj vlastný lockdown, u nás známy aj ako „blackout.“ Totálny. A na deväť týždňov sa úplne odstrihla od sveta.

Heslom dňa sa pre mňa stalo: prežiť a nezblázniť sa. 

Dnes sa mi návrat späť do normálu zdá podobne zložitý ako všetko, čo sa za posledné týždne udialo. Korona v každom z nás zanechala hlbokú emocionálnu stopu, a ako varujú odborníci na duševné zdravie-  jazvy sa budú hojiť pomaly. S uvoľňovaním opatrení badám na sebe okrem úzkosti a nadobudnutej infodémie aj isté zjavné príznaky bakteriofóbie a prílišnej opatrnosti.

Do zabehnutých koľají a predošlej rutiny sa určite nechcem vracať rýchlym tempom.

Riziková – v kategórii „mladší starí“

Vraj sa nás, seniorov nik nespýtal, ako by sme si to predstavovali my- napísala istá múdra antropologička. Pasívne som akceptovala úsilie „ochrániť“ nás- rizikových a viac ako kedykoľvek predtým vnímala narastajúcu medzigeneračnú i celospoločenskú solidaritu. Ešte v marci som z povaly priniesla dlhšie zabudnutú gitaru, odložené učebnice francúzšitny, obklopila sa vitamínmi, probiotikami a motivačnou literatúrou. S nekrývaným nadšením som vítala premiérove opatrenia počas Veľkej noci a  maľovanie vajíčok (pre seba) som tentoraz brala ako formu antidepresíva. Môj lockdown sa celkom uzavrel. Ako čerstvá šesťdesiatnička (teda našťastie ešte nie v kategórii „oldest old“) som objavila čaro online účasti na vzdelávacích webinároch a obľúbila si aj posilňovacie cvičenia z netu. Údaje o dennom režime, pracovnom rozpätí môjho home office, predpísanom limite „krokomerov“ a príchode kuriérov som si zavesila do tabuľky na chladničke – ako to radili motivátori. Potraviny v obchode som prestala nakupovať úplne (seniori- neseniori) a tie dovezené som dôsledne dezinfikovala podľa šíriaceho sa amerického videa. Krízový štáb sa v obývačke stal mojím najčastejším spoločníkom. Hltala som štúdie o vakcínach, analýzy psychiatrov a sociológov, denné štatistiky či prognózy Billa Gatesa na CNN. Uzamkla som sa do svojho virtuálneho sveta a rozmýšľala, či nescvoknem,Občas sa mi  zdalo, že sa stávam akoby málo empatická voči trpiacim a pomáhajúcim (čo ma dosť desilo, keďže pomoc iným bola roky súčasťou môjho života). Zjemniť hrany sociálnej izolácie a zostať v kontakte s rodinou i priateľmi aj mne pomáhali videohovory, chaty cez skype, zoom a whatsupové skupiny.

Čo sme zistili o sebe, alebo vírus nezmizne len tak...

Prognózy na základe výstupov z rôznych predošlých svetových katastrof predpokladajú riziko postraumatického stresového syndrómu po korona kríze minimálne u 10-tich percent populácie

Ja mám po takom dlhom čase problém aj zaradiť spiatočku na automate a vyjsť z garáže. V kontexte vlastného uzdravovania sa spomeniem, že počas predchádzajúcej práce som sa ešte nikdy doteraz nebála tak veľmi ako teraz za korony. Taký strach som neprežívala ani na humanitných misiách v Iraku pri evakuácii z krajiny po bombardovaní v roku 2004, či neskôr v záťažovom teréne na pomoc obetiam zemetrasenia v Pakistane, alebo v enormne chudobnom a nebezpečnom Burundi, kde som sa stretla s maláriou a ebolou (a, mimochodom, aj s obľúbencom národa prof Krčmérym, ktorý mi  vtedy, aj tentoraz, vlieval nádej a povzbudenie). Ak som však v tom čase po absolvovaní výcvikov zvládania stresu a situácií nebezpečenstva bezmedzne dôverovala bezpečnostným opatreniam a na misiách sa spoliehala na vakcinácie, medzinárodný očkovací preukaz a užívanie antimalárik, tentoraz som sa voči korone -v čase hľadania účinnej vakcíny- cítila bezmocná a ako senior aj maximálne ohrozená.

Nikdy som nemala toľko morbidných snov ako za posledné týždne.

Naučila som sa však niekoľko podstatných vecí.

Že úzkosť a strach sa dajú výrazne prekonať pohybom, cvičením, rýchlou chôdzou a pozornosť od nepríjemných pocitov odpútať učením sa nových vecí. Že vnúčatá na vás počkajú a a nezabudnú na vás, a keď potom znovu prídu, prinášajú viac sily a uzdravenia, než by ste si mysleli. „Keby si hľadala antibakteriálny gel, je tam v ruksuku. A z tej vody vo fľaške sa môžeš kľudne napiť, ak si na chvíľu dáš dolu to rúško, a potom nasadíš späť! “- poučenie môjho štvorročného vnuka.

Tiež som zistila, že v tejto kríze vyhrávali (minimálne mentálne) tí seniori, ktorí nútenú sebaizoláciu pochopili aj ako istú šancu (viď Gizka Oňová, ktorá si opakovala angličtinu). Verím, že  veková skupina Slovákov 55- 74 rokov, pravidelne užívajúcich internet a rôzne appky- podľa prieskumov EU z roku 2017 údajne len 13- percentná, sa po korone minimálne zdvoj či strojnásobí. Digitálne zručnosti a IT kompetencie sa ukázali byť osožné minimálne ako pečenie chleba či kváskovanie, a to aj z hľadiska prístupu k informáciám o zdraví a imunite, či inovatívnych foriem online vzdelávania.

Úzkosť z návratu vraj môže byť legitímna. Rýchlosť, účinnosť i spôsob uvoľňovania opatrení v rôznych krajinách a za odlišných podmienok je rôzna. Vraj kým sa to nevyskúša, nemožno vedieť- hovoria v týchto dňoch tí odvážnejší, z krajín oveľa väčšmi postihnutých koronou. Verme, že sa časom dostaneme do normálu a po časoch krízy sa nadýchneme -  istým spôsobom posilnení.

                                                                                                         

      

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rozhovor

Andrej Kiska: Matovič ma pri Kollárovi sklamal (rozhovor)

Kiska chce za šéfku Za ľudí Remišovú.


Už ste čítali?